Rozhovor s doc. JUDr. Mgr. Martinem Turčanem, PhD., učitelem etiky a apologetiky na Adventistickém teologickém institutu
Martine, co Tě přivedlo k etice a k pedagogické práci na ATI?
Bolo to v roku 2015 alebo 2016, keď sa ma Marek Harastej spýtal, či by som nechcel učiť na ATI, ktoré vtedy vznikalo v rámci reformy niekdajšieho TS Sázava. A opýtal sa, samozrejme, čo by som chcel učiť. Pamätám sa, že som mu povedal, že najbližšie mám k oblasti systematickej teológie a etika z toho vyšla celkom prirodzene, kdeže do systematiky patrí a ja som „právní theoretik“ (ako to zas rád hovorí jeho brat Tomáš). Dizertačku z teórie práva som robil na tému práva a morálky, diplomovku a neskôr aj dizertačku z teológie už priamo z kresťanskej etiky. Tam sa to právo a teológia akosi zbiehajú. Takže mi to z tej systematiky prischlo (pôvodne sme to učili spolu s Romanom Machom, ktorý to predtým učil dlhé roky).
Jaké etické otázky dnes studenti nejčastěji řeší a v čem se liší od předchozích generací?
Asi nie som dosť starý na to, aby som stihol osobne vidieť nejaký veľký vývoj. Myslím si však, že či už o tom hovoríme alebo nie, nemalým „hlavolamom“ je dnes pre mladú kresťanskú generáciu (vrátane študentov ATI) problém homosexuality. Jej vnímanie je podľa môjho odhadu v cirkvi rôznorodejšie, než bolo napríklad pred takými 30 rokmi.
Jak studentům pomáháš propojit teoretickou etiku s konkrétními životními rozhodnutími?
Popravde, neviem, aké životné rozhodnutia kto robí. Nie som spirituál, ale učiteľ. Pri jednotlivých témach sa, každopádne, snažím vyjadriť aj svoje vlastné postoje, no etiku neučím ex cathedra a v rámci prezentovania jednotlivých teórií je to skôr o našom spoločnom uvažovaní. Neviem, do akej miery to stihlo už tento rok vyznieť, ale osobne kladiem pomerne veľký dôraz na svedomie. Taký všeobecný princíp je: Ak sa ti pri niečom ozýva svedomie, radšej to nerob, hoci by si aj mal neskôr zistiť, že tvoje svedomie sa mýlilo. Človek by sa však, na druhej strane, nemal príliš „rýpať“ v sebe samom. Takže aj s týmto princípom treba zaobchádzať zdravo. Kresťanstvo asi nemožno celkom zredukovať na morálne správne a nesprávne slová a činy, akokoľvek dôležitú rolu hrajú.
Jaké jsou podle Tebe nejčastější námitky vůči křesťanské víře, se kterými se dnes setkáváme?
Pred nejakým časom som bol opakovane konfrontovaný so skepticizmom a v mojej „sociálnej bubline“, ak to tak môžem nazvať, som sa stretol s vedeckými a filozofickými námietkami voči viere. Takého človeka „neukamarádíte k obrácení,“ ako to kedysi pekne vyjadril už spomínaný Marek H. Ono sa to vlastne nedá pri nikom. Ale skeptika, na rozdiel od otvoreného človeka, ani veľmi nezaujíma, čo prežívate. Nehľadá krásne vzťahy. On hľadá tvrdú pravdu. Chce skrátka vedieť, či naozaj existuje to, čo tvrdíte, že existuje. Aspoň tak na mňa ľudia tohto „strihu“ pôsobia. Myslím si, že v tomto ohľade má svoje miesto kresťanská apologetika. Ale vo finále je to, samozrejme, o osobnej duchovnej skúsenosti – o niečom, čo sa človeku prihodí. Buď je to čosi „tvrdšie“, keď presvedčenie o existencii Boha na človeka akosi „doľahne“ (alebo má niekto dokonca nejaký paranormálny zážitok), alebo „mäkšie“, keď človek zistí, že stojí na „križovatke“ a veriť sa zrazu dá, no stále sa dá aj neveriť a musí si vybrať, či to skúsi alebo nie.
Můžeš prosím čtenářům jednoduchým způsobem přiblížit, co je apologetika a proč je dnes důležitá?
Náuka o obhajobe viery. „Jedným okom“ ju sledujem asi posledných 20 rokov. Kedysi ma na všeobecnú kresťanskú apologetiku upozornil môj bratranec Roman Duda, ktorý obdivoval Williama Lane Craiga. Ide napríklad o filozofické argumenty v prospech viery v Božiu existenciu. Alebo o dôkazy historicity Kristovho zmŕtvychvstania. Sú to fascinujúce polemiky. Ale, samozrejme, nie sú pre každého. No a existuje aj partikulárna (teologická) apologetika – napríklad adventistická, kde už ide o obhajobu adventnej viery zoči voči námietkam alternatívnych teológií. Je to samostatný svet. Pre mňa určite zaujímavý.
Lze podle Tebe víru v Boha obhájit racionálními argumenty? Jak reagovat na tvrzení, že víra je pouze „osobní pocit“ bez objektivního základu?
W. L. Craig a ďalší apologéti neraz hovoria, že sa to dá. Priznám sa, že ja to tak celkom nemám. Neviem o tom, že by som poznal nejaký racionálne nezvratný dôkaz. Na druhej strane, myslím si, že moja viera nie je slepá a teoreticky je „zbúrateľná“ silnými dôvodmi proti. Skúsenosti s Pánom Bohom, ktoré mám mi však pomáhajú veriť. Apologetika mi nemusí dokázať, že Boh nutne je. Stačí, ak mi ukazuje, že to vôbec nie je také nepravdepodobné, ako tvrdia ateisti. V tom vidím jej rolu – ukázať, že veriť nie je bláznovstvo, ale relatívne rozumná možnosť. Ďalší krok je vecou osobného „stretnutia sa s Bohom“ v nejakej životnej okolnosti – v to úprimne verím.
Jak může křesťanská etika a apologetika oslovit i lidi mimo církevní prostředí?
Tým, že sa tieto disciplíny týkajú pálčivých otázok života, môžu zaujať. Možno provokovať, priviesť k zamysleniu. Apologetika je stavaná na kontakt s neveriacimi. Kresťanská etika je skôr internejšou záležitosťou, keďže už operuje napríklad na predpoklade autority Biblie. No keďže každý má svedomie, je tu styčný bod aj pre určité oslovenie neveriaceho.
Co Tě na práci učitele nejvíce těší a jaké poselství bys chtěl předat studentům a čtenářům newsletteru v oblasti víry, etiky a hledání pravdy?
Tešia ma, samozrejme, vitálne diskusie (keď sa vydaria). Teologická pôda je miesto, kde môže človek otvoriť aj otázky, ktoré asi nie sú celkom vhodné na sobotnú školu – najmä svojou zložitosťou. Takže môžu sa tu riešiť aj komplexnejšie problémy, čo vie byť celkom vzrušujúce. No platí aj šalamúnovské „robeniu kníh niet konca,“ takže to nechcem nejako zvlášť vyzdvihovať. Ide, samozrejme, o to držať sa Pána Boha a vnímať jeho vedenie. A moje heslo je tiež: Robiť veci tak, aby nás bavili (kľudne študovať teológiu na Éčka, ak by Áčka mali znamenať prílišné vypätie síl; ale hlavne prejsť si ju celú od biblistiky po praktickú teológiu). Takže prajem študentom, aby to študovanie malo pre nich svoju chuť a, samozrejme, aby im viac dalo než vzalo. Pre nás učiteľov je to výzva, aby sme neboli únavní, aby sme boli autentickí a tiež, aby sa v mysliach našich poslucháčov nezakorenili viac nastolené problémy než riešenia, ktoré sme na ne ponúkli (ak ich máme).