Štúdium na ATI so sebou prináša aj úsmevné situácie, a jedna taká sa nám prihodila, keď sme sa vybrali z našej školy navštíviť zbor v Příbrami, aby sme s našimi sestrami a bratmi prežili sobotu v ich zborovom spoločenstve. Do navigácie sme zadali adresu a plní očakávania vyrazili na cestu.
Keď sme dorazili a hľadali parkovanie, zbadali sme dvoch ľudí, pravdepodobne manželský pár, slušne a pekne oblečených. Hneď sme si pomysleli: „To budú určite adventisti.“ Slušne sme ich pozdravili a opýtali sa, či idú na bohoslužbu. Odpovedali, že áno. Nenápadne sme ich začali sledovať a s detektívnou vážnosťou zisťovali, kam idú a do ktorých dverí vchádzajú.
Keď sme sa ocitli pred budovou, márne sme hľadali nápis Cirkev adventistov siedmeho dňa. Nápis nikde, zato množstvo slušne oblečených ľudí smerujúcich dovnútra. To nám úplne stačilo — vybrali sme sa za nimi.Vyšli sme na poschodie a pred vstupom nás privítala tabuľka s nápisom: Kráľovská sála Jehovových svedkov. No keďže adventisti mávajú bohoslužby často v prenajatých priestoroch a navyše bola sobota, v tej chvíli nám to neprišlo nijako podozrivé. Vošli sme dnu a okamžite sme sa pustili do srdečného zvítavania — podávali sme ruky, priali peknú a požehnanú sobotu a odpovedali na otázky, ako sa voláme a odkiaľ prichádzame. Bez váhania sme povedali, že zo Sázavy, v presvedčení, že nás už netrpezlivo očakávajú.
Lenže neočakávali.
Keď sme s úplnou vážnosťou dodali, že máme so sebou kazateľa — študenta, ktorý im dnes bude kázať, na ich tvárach sa objavil výraz, ktorý hovoril za všetko. Mix prekvapenia, zmätku a tichého otázniku: Čože? O čom to vlastne hovoria?
Vtedy nám konečne došlo: áno, nachádzame sa u Jehovových svedkov.
Situácia bola neuveriteľne úsmevná. Oni rýchlo pochopili, že sme adventisti, ktorí len trochu „netrafili dvere“, a my sme si uvedomili, že sme práve zažili sobotné dobrodružstvo, na ktoré sa len tak nezabúda. Svedkovia Jehovovi boli mimoriadne milí — dokonca nás pozývali, aby sme zostali, vraj sme vítaní. My sme sa však rozhodli pokračovať v hľadaní našej modlitebne.
Rozlúčili sme sa v priateľskej atmosfére a konečne sme zamierili tam, kam sme mali od začiatku namierené — do modlitebne CASD.
Bol to zážitok, o ktorom sme hneď rozprávali spolužiakom aj členom zboru a na ktorý budeme ešte veľmi dlho spomínať — vždy s úsmevom na tvári a občasnou trpkou nostalgiou nad tým, ako ľahko sa dá omylom vstúpiť do inej cirkvi.
